beztaksmak

V jeden zamračený a upršaný deň sme si  požičali auto a vybrali sa na jednodňový výlet do hlavného mesta Srbska, Belehradu. Po diaľnici dve hodiny, následne sme zaparkovali blízko centra mesta, neďaleko budovy bývalého ministerstva vojny, ktorá bola zbombardovaná (a takto tam stojí ohradená pod dozorom vojaka), ďalej sme šli „pešobusom“. Prechádzali sme sa uličkami, po návšteve informačného centra sme sa rozhodli pokračovať v rovnakom pláne, keďže počasie nebolo  priaznivé prehliadke mesta autobusom s otvorenou strechou ani loďou. Kráčajúc mestom a sledujúc pamiatky, či niektoré komunistické zanedbanejšie budovy, zavítali sme do jednej reštaurácie okolo jednej popoludní. Boli sme uzimené, na jún sa  ochladilo, zvolili sme preto interiér a teplú polievku, ktorú v túto skorú hodinu (pre Srbov) ešte hotovú nemali. Čašník nám povedal, že nebudeme mať úspech ani v inej reštaurácii, no riskli sme to a šli sme inam. V ďalšej  reštaurácií sme si radšej hneď pri vchode overili, či polievku  majú a po uistení sme vstúpili. Terasa krásna, no kvôli zime zvíťazil interiér, ktorý  bol veľmi tmavý. Pozor, tu už bolo cítiť, že sme v hlavnom meste, všetci sme dostali od rúk menu.  Polievky boli  podávané vo veľkých misách, boli chutné, sýte a horúce, ja som mala hustú zeleninovú, ostatní klasický  vývar.  Už po polievkach sme mali pocit, že druhé jedno ani nie je potrebné, no už bolo objednané. Následne  priniesli predjedlo spolu s hlavným jedlom, čiže všetko až po polievkach. Trošku iné  poradie ako u nás. Po servírovaní na stôl sme gúľali očami, boli to výdatné porcie. Ja som už bola poučená, no ukázalo sa, že stále nie dostatočne. Porciu čevabčiči sme zdieľali dve a nemali sme šancu to zjesť. Ostatní si smelo objedal celú  porciu, no veď to aj rovnako dopadlo. S mimoriadne chutným chlebom, ktorý bol samozrejmosťou a šalátmi, ktoré sme si k mäsu objednali, ostalo toho na stole naozaj dosť pre ďalšiu partiu. Bolo nám to ľúto nechať (nevieme, či by sa to vyhodilo)  a vedeli sme, že cestujeme späť , preto sme si jedlo dali zabaliť. Iba mäso, chutné syry z predjedla a chlieb a rozhodli sme sa, že to dáme nejakému bezdomovcovi. Videli sme  niekoľkých v okolí košov, keď sme boli v širšom centre mesta, kde sme parkovali, no na  ceste z reštaurácie,   v historickej časti mesta, ani jedného, to už tak býva. Na druhej strane pochopiteľné, ani historické pamiatky ani hradby oni navštevovať nepotrebujú, navyše sa rozpršalo, aj my sme museli vytiahnuť dáždniky. Aj keď v Srbsku je mnoho voľne žijúcich psov, v historickom meste a parku pri hradbách, našťastie za mnou žiadne psy nechodili, keď som si obzerala pamiatky s dáždnikom, kapsou  a taškou cez plece, kde som nosila jedlo, cítila  som sa ovešaná ako vianočný stromček. Nakoniec sa nám  úspešne podarilo dať naše jedlo jednej pani, ktorá to dúfame potrebovala.

Reštaurácia neznáma, Belehrad, Srbsko [18. Jún 2017]