Vychýrená talianska kuchyňa nesklamala, no ani neprekvapila

30. septembra 2018 23:19, Prečítané 1 926x, beztaksmak, Ochutnávka zo zahraničia

Leto, slnko, dovolenka, a k tomu neodmysliteľne patrí skvelá kuchyňa. Vybrali sme sa do večného mesta, kde to v každej štvrti dýcha históriou. V uličkách historického centra Ríma je možné sledovať prierez storočiami cez rôzne formy umenia. Ubytovanie sme si rezervovali vopred cez internet, radšej sme zvolili drahší variant, no prioritou boli dve spálne, preto nás trošku nemilo prekvapilo, keď sme navzdory fotografiám dostali apartmán s jednou spálňou a rozkladacou pohovkou v obývačke. Navyše dispozícia bytu bola riešená veľmi nešťastne, šlo o priechodné izby, úplne všetky. Po vstupe sme sa ocitli v obývačke s rozkladacou sedačkou, kde sa vlastne aj spalo, odtiaľ sa prechádzalo do kuchyne, z ktorej sa prechádzalo do spálne, z ktorej sa prechádzalo do jedinej kúpeľne na úplnom konci bytu. Ak niekto potreboval navštíviť kúpeľňu v noci, bolo potrebné prejsť izbami a spálňou, v ktorej sa spalo. Našťastie sme neboli páry, no neviem si predstaviť takýto typ apartmánu pre romantickú dovolenku dvoch párov. Ubytovanie bolo priamo v historickom centre mesta, neďaleko španielskych schodov, nečakane s kŕdľom čajok „uvelebených“ na streche domu. Pre tých, ktorí nepoznajú zvuk čajok v takejto bezprostrednej blízkosti, by som to prirovnala k nepríjemnému a hlasnému škrekotu, ktorý rušil aj ľudí zvyknutých spať v hlučnom prostredí. Mierne to utíchalo okolo polnoci a začínalo znova okolo štvrtej hodiny ráno, aj keď sme vôbec nebývali pri pobreží. Pre všetky typy dovolenky odporúčam mať pre istotu pribalené štuple do uší (ja som ich našťastie mala). Opäť padli vhod „free walking tours“, čiže pešie výlety so sprievodcom, ktorý nás za dobrovoľný príspevok prevedie mestom a prezradí veľa zaujímavostí, aj také, ktoré nenájdeme v bedekroch. Zvolili sme túru z mesta od Španielskych schodov k Vatikánu a druhú ku koloseu, obe boli veľmi zaujímavé a každá mala svoje čaro, jedna sprievodkyňa trošku menšie, ale v úžasnom Ríme nám nič nemohlo pokaziť náladu. Masy turistov, aké som zažila pri Londýnskom oku či v Paríži pred Eiffelovou vežou, vo Versailles či v Louvre sa ani zďaleka nevyrovnali tým vo Vatikáne a pred kostolom vo Florencii. Aj ľudia, ktorí tam boli druhý krát a mysleli si, že zažili plnú Sixtínsku kaplnku si nepamätali podobne preplnené priestory (lístky sme mali samozrejme zakúpené vopred). Neviem či to bola náhoda, no v dané dni to bolo naozaj miestami ťažšie zvládnuteľné, čo trošku pošramotilo celkový dojem z návštevy takých impozantných umeleckých diel. Nemohli sme odísť bez toho, aby sme nenavštívili aj pláž, zvolili sme pláž Santa Marinella, ktorá je dostupná vlakom z Ríma. Nachádza sa na západnom pobreží Talianska pri Tyrrhenskom mori, bolo tam pekne, slnečno, voda bola chladná a v pamäti mi utkvela najmä veľmi sladká káva. Aj keď som si objednala veľkú ľadovú, dostala som talianske malé horúce pikolo v umelohmotnom pohári, tak mi potom do toho dali extrémne sladkú zmrzlinu, aby sa to podobalo pôvodnej objednávke. Čo sa týka jedla, vždy sme sa najedli dobre a zanechávali sme zväčša prázdne taniere. Preslávene talianske cestoviny boli takmer všade podávané „al dente“, porcie boli ako sa hovorí „tak akurát“, ani veľké, ani malé. S príchuťami to taktiež nebolo prehnané, každé jedlo malo niekoľko základných ingrediencií, čo vytvorilo výslednú chuť, v ktorej bolo možné identifikovať príchute aj nám „neodborníkom“. Ochutnávali sme postupne všetko, raňajky vonku aj kúpa pečiva a iných pochutín v lokálnych potravinách, príprava ľahkej večere na byte z lokálnych surovín a neskoré obedy sme jedávali výhradne na terasách v rôznych reštauráciách, nikdy sme neboli dva krát v tej istej. Možno to bola náhoda, ale s extrémnou ústretovosťou u čašníkov sme sa nestretli, v Ríme sme si na jednej terase po konzumácií obedu chceli dať kávu, no čašník hneď prišiel, či si prajeme účet, stihli sme povedať iba „nie“ a už sa otočil, ani sme nestihli dodať, že by sme radi dostali aj kávu. Čakali sme, keď príde opäť a objednáme si, no keď došiel iba položil účet na stôl a odišiel. Nuž už sme mohli iba zaplatiť a odísť na kávu inam. Tringelt za služby čašníkov boli na účtenkách automaticky, takže v takomto prípade sme už nič navyše nedávali a ak by sme mohli, nechali by sme nízky alebo žiadny tringelt. V porovnaní s domácimi, ktorí si jedlo vychutnávali a ich čas strávený pri obede bol dlhší, po našom rýchlom naobedovaní sa, nás o to viac nás prekvapilo, keď sme boli takto „vyhodení“. Vo Florencii sme zvolili trošku noblesnú terasu, všade biele obrusy, čašníci elegantní, ceny vyššie ako v Ríme, no bola to asi najslabšia kuchyňa aj servis. Tradičné jedlá boli niečim ozvláštené, no tu platí „menej je viac“, v mojom slanom rizote bola primiešaná hruška, no táto sladká príchuť mňa osobne neoslovila. Káva s mliekom bola servírovaná s prázdnou kanvičkou bez mlieka, tak sme sa spýtali na čo slúži, čašník nám vysvetlil, že na pridanie do kávy. Nemyslím, že sme pôsobili až tak nevedomky, no museli sme naliehať, aby sa unúval pozrieť sa a až vtedy uznal, že to nemá byť prázdne.

Dostupnosť pitnej vody zadarmo mi učarovala asi najviac. Historické akvadukty sú funkčné dodnes a zásobujú Rím vodou, vývody sú dostupné na každom rohu, dokonca aj do fontán prúdi pitná voda. Rimanom či turistom stačí mať so sebou prázdnu fľašu a vôbec nie je potrebné kupovať vodu ako v iných metropolách. Pomenovanie obyvateľa Ríma vyznieva vo vete zvláštne, keďže slovo Riman sa mi spája s hodinou dejepisu, no aj dnešní obyvatelia sú Rimania. Čo sa týka reštaurácií a čašníkov, rovnako ako u nás, pri výslovnom vyžiadaní si pitnej vody z vodovodu, ktorá tam tečie všade (nie platenej fľaškovej) sme sa stretávali vo väčšine prípadov s neochotou, nevôľou, predstieraním jazykových nedorozumení a aj tak servírovanej platenej vody a tiež zamietnutím – až po relevantných argumentoch sme dostali vodu zadarmo, no následný servis nebol vôbec milý. Páčilo sa mi, že obedy a pravé talianske cestoviny aj s fľašou vína a džbánom vody je možné dostať v Ríme aj lacnejšie ako v Bratislave, pričom ceny potravín boli porovnateľné a vyššie, talianske mzdy či nájom sú tiež vyššie. Jedlo bolo fajn, no musím tiež priznať, že som zo žiadneho úplne „neodpadla“.

Štýl Talianok nesklamal, všetky boli veľmi dobre oblečené a zladené a bez rozdielu na vek mali nalakované červené nechty na nohách, ktoré sa vynímali v elegantných talianskych sandáloch. Bola to skvelá dovolenka, do Ríma sa vždy oplatí ísť, mesto má pre svoju gastronómiu a históriu neuveriteľné čaro.