beztaksmak

Bol chladný sychravý deň, 6. marca kráčajúc do reštaurácie ako býva zvykom takmer každý piatok  som sa rozhodla pre medzizastávku v netradičnom obchode, kde som po krátkom výbere a vyskúšaní si šiat rýchlo odchádzala s dvoma letnými kúskami, mysliac na to, ako sa hodia na letnú dovolenku. Netušiac, že je to posledný nákup oblečenia na veľmi dlhú dobu a že nás onedlho čaká zatvorenie obchodov, podnikov a všetkých spoločenských akcií. Kvôli nakupovaniu som trošku meškala, bola som ešte v skúšacej kabínke, keď v rádiu hlásili celú hodinu. O pár minút som už bola v reštaurácií, v ktorej sme boli prvý krát. Originálny interiér v prerobených priestoroch po banke s dvoma vchodmi, s tehlovými stenami, presvetlený veľkými výkladmi, pri ktorých boli umiestnené stoly, ktoré ponúkali výhľad na ulicu. Niekoho by mohlo rušiť to, že okoloidúci im vidia do tanierov, nám to vôbec neprekážalo. Po vkročení z tmy a sychravého počasia pôsobil interiér teplo a útulne. Príjemné tlmené svetlo, street desing a jedálny lístok, v ktorom sa predkladá street food. Menu bistra FooDoo (na Špitálskej ulici v Bratislave) je stručné, v ponuke je burrito, burger či quesadilla, všetko v rôznych variáciách a kombináciách, aj pre vegetariánov. Zvolila som “FooDoo Pork Bowl”, mierne ľahšia verzia na večeru s obmenou ryže, ďalej bolo v mise bravčové trhané mäso, kukurica, fazuľa, šalát, nejaká salsa a pár ďalších prísad. Jedlo bolo veľmi dobré, aj ochutené. Zvoli sme rôzne varianty, aj tie ďalšie boli fajn, ale neodlišovali sa príliš zásadne od iných reštaurácií. „Misa“ chutila asi najviac, v ponuke mali aj sladké ovocné víno, ochutnali sme, ale klasické suché víno bolo vhodnejšia voľba. Bol to veľmi príjemný piatkový večer, ktorým tradične začíname voľný víkend. Nasledujúci týždeň sme už strávili prevažne na homeoffice a v daný piatok sme už nikde neboli. Po vyčerpávajúcom pracovnom týždni, ktorý bol už takmer druhý týždeň, kedy som pracovala z domu, som už v piatok večer naozaj musela ísť na nákup. Áno, nebol to vhodný čas, keďže v sobotu ráno bývajú obchody lepšie zásobené. V tom období sa už aj začali objavovať  v médiách články, že Slováci vykupujú trvanlivé potraviny, toaletné papiere a podobne. Pri rozhovoroch so známymi som však panike nepodľahla, potvrdili mi, že nezbadali až taký rozdiel v obchodoch. Šla som do jedného nemenovaného veľkého obchodu na Bratislavskom sídlisku, kde som však nenašla už ani jedno balenie vajíčok, ani špagety, ani jeden chlieb, všetky police boli prázdne – boli tam už len balíčky strúhanky. A tak som šla nasledujúci deň v sobotu ráno do malého supermarketu, ktorý mám najbližšie, kde som všetko chýbajúce nakúpila. V ten týždeň bolo prijaté rozhodnutie o povinnej karanténe v štátnych zariadeniach pre navrátilcov zo zahraničia a situácia v Európe sa zhoršovala všade. Z pochopiteľných dôvodov sme sa rozhodli, že rušíme plánovanú dovolenku a v nedeľu sme neodleteli. Paradoxom však je, že let tam nám vôbec nezrušili, ale asi dve hodiny po tom, ako sme mali z Viedne odletieť sme obdržali správu, že let späť je zrušený. Situácia sa dramaticky menila a ak by sme odleteli, naozaj neviem, ako by sme sa dostali späť z krajín Pobaltia, kde by sme tam bývali po uplynutí našej rezervácie a čo by sme tam robili, kedže aj tam postupne dochádzalo k výraznému obmedzovaniu reštaurácií a hotelov. Prepadli nám letenky a lístky, ktoré sme už mali zakúpené u miestnych prevádzkovateľov, vrátilo sa nám iba ubytovanie, ale aj tak sme neľutovali. Asi sme si ušetrili veľa komplikácií. Potom boli zrušené aj stand=up comedy“Silné reči“, na ktoré sme mali vopred zakúpené lístky, zrušené bolo všetko…  A tak sme sedeli doma takmer dva mesiace a v piatky večer sme zvykli mať už len video calls. Prvý krát sme sa celá partia stretli až 26. apríla, pri príležitosti menín, ale pre situáciu aká bola, sme zvolili prechádzku a malý piknik v jednom lese v rámci Bratislavy. Áno, aj v Bratislave sú lesy či parky – a niektoré sú veľmi pekné. V tom, kde sme boli my, nebolo veľa ľudí a bolo to veľmi príjemné nedeľné popoludnie. Šli sme ďalej a po otvorení podnikov sme sa rozhodli podporiť lokálny biznis. Vyšli sme si opatrne do centra mesta na zmrzlinu. Po prechádzke mestom sme si po zvážení sadli aj na terasu jedného podniku a pri teplom slnečnom počasí načerpávali vitamín D zo slnka a popíjali drink. Za jedným stolom max dvaja, ktorí nie sú rodina, či nebývajú spolu. A tak sme sedeli za dvoma stolmi a rozprávali sme sa nahlas, aby sme sa počuli, bol sviatok 8. máj, keď sme po dvoch mesiacoch vyšli do mesta, aj to len na terasu. O mesiac neskôr sme sa už po uvoľňovaní opatrení odvážili aj na iné akcie, dokonca na maľovanie obrazov, ale tiež len v exteriéri. Bolo to veľmi príjemný deň, ktorý jedna z nás na poslednú chvíľu takmer nestihla, ale nakoniec všetko dobre dopadlo. Bol to skvelý večer pri občerstvení (ktoré bolo v cene v podobe chlebíčkov a Prosecca) a víne a popritom sme pod vedením inštruktorov namaľovali pekný surrealistický obraz, pričom ani jedna z nás nie je žiadna maliarka. Nasledoval výlet do Slovenského raja, aj keď počasie nevyšlo, žiadny náhradný plán či zahraničie sme už neriskovali. Až posledný júnový víkend, takmer po štyroch mesiacoch, sme sa opäť stretli pri tradičnej piatkovej večeri v jednej známej pivárni v starom meste. Stále na terase, ale už s jedlom a pocitom, že sme v reštaurácií a nemusíme od seba sedieť na metre. No a počas letných prázdnin sme stále mali na pamäti opatrnosť a nepreháňali sme to, týždenné piatkové večere sa zmenili na občasné, ale o tom už inokedy…